Azim Farhadi: „Kde je človek spokojný, tam je doma.“

Dňa 4. novembra zavítal na Katedru žurnalistiky na Komenského Univerzite jej bývalý žiak, Azim Farhadi. Pochádza z Afganistanu, no v súčasnosti pôsobí na Slovensku a venuje sa otázkam integrácie cudzincov. Študentom tretieho ročníka predstavil svoj životný príbeh, a zároveň to, ako fungujú stereotypy, a ako možno proti nim bojovať.


Katedru žurnalistiky Azim navštevoval ako zahraničný študent. Emigroval sem v čase, keď sa život v jeho rodnom Afganistane skomplikoval v dôsledku vojny. Pre vojnu sa Azim musel načas rozlúčiť so štúdiom žurnalistiky v Kábule a nastúpiť do vojenskej služby. Vojna trvala dva roky a z krajiny utekali celé rodiny. Azim ostal medzi poslednými, ktorí ešte ostali. Mal však v tej dobe šťastie, že v jeho susedstve bývala Slovenka, diplomatka. Tá mu ponúkla, aby emigroval na Slovensko.

Nový život
Tak sa teda Azim dostal na Slovensko. Dva roky tu pracoval ako skladník. Počas tohto obdobia absolvoval jazykový kurz Slovenčiny, aby sa mohol viac začleniť do spoločnosti. „Na začiatku som nevedel po Slovensky, ani čítať, čo mi pri mojej práci skladníka robilo problémy,“ tvrdí dnes  úsmevom.

Po slovensky čarbali
Po čase sa Azim rozhodol pokračovať v štúdiu žurnalistiky na Slovensku. Jazyk síce, ako tvrdí, v tom čase ovládal lepšie ako jeho zahraniční kolegovia, avšak všetci mali rovnaký problém. Nevedeli písať po slovensky. „Na logike pre žurnalistov sme vyučujúcemu nerozumeli, a tak sme aspoň predstierali, že si niečo píšeme. V skutočnosti sme si len tak čarbali,“ priznáva.

Tu je doma
Študenti sa Azima pýtali, či sa chcel niekedy vrátiť do rodného Afganistanu. Pôvodne sa tam chcel vrátiť natrvalo. Po čase strávenom na Slovensku rodnú krajinu navštívil, avšak ostal sklamaný. „Afganistan už nebol ako predtým. Kultúra, jazyk i oblečenie sa zmenilo, podmienky sa zhoršili.“ Táto zmena bola podľa slov zmenená práve z dôvodu vojny. Väčšina Afgáncov emigrovalo do susedných štátov ako Irán a Pakistan. „Afgánci prebrali všetko to zlé z iných štátov, napríklad taký islamský fundamentalizmus z Pakistanu.“ Súčasne sa tam z Ruska dostala mafia. Už to viac nebola krajina, akú si Azim pamätal. Rozhodol sa naďalej žiť na Slovensku. „Kde je človek spokojný, tam je doma,“ vraví.

Strach z cudzincov
Azim sa na Slovensku venuje otázkam integrácie cudzincov. Ročne navštívi okolo 50-60 základných a stredných škôl po Slovensku a organizuje diskusie na tému integrácie. Podľa jeho slov je to vo vzťahu k cudzincom v niektorých oblastiach Slovenska ešte miestami komplikované. Je to vraj spôsobené tým, že Slováci nie sú ešte zvyknutí žiť s cudzincami. Azim porozprával príbeh o svojom kamarátovi, Afričanovi, ktorý sa priženil do malej dediny na východe Slovenska. Pracoval tam ako lekár. V tom čase naňho ľudia reagovali s nevôľou, pretože to bol, ako tvrdí Azim, pre nich nezvyk. „Nakoniec si ho v tej dedine natoľko obľúbili, že ho miestni prehovárali, aby kandidoval za poslanca.“ Podľa jeho slov za predsudky môže práve ten fakt, že ľudia nemajú osobné skúsenosti s cudzincami a mnoho informácií majú iba z médií.

Za strach môžu aj médiá
Azim si spomína na kauzu, ktorá vyvolala ohlas aj v zahraničných médiách. Na Slovensku vtedy zorganizovali islamsko-židovskú konferenciu, kde boli pozvaní zástupcovia 45 štátov. Bola zameraná na porozumenie medzi týmito dvoma stranami. Jedna televízia urobila z akcie škandál. Redaktor v upútavke behal po ulici a tvrdil, že na Slovensko prišli radikáli z celého sveta a organizujú tajnú konferenciu, o ktorej nik nevie. V grafike za ním fiktívne vybuchovali bomby. Tento prípad nebol na Slovensku jediný. Druhá televízia (Markíza) chcela nakrútiť reportáž o tom, prečo na Slovensku nie je mešita. „Redaktor namiesto toho, aby sa obrátil na predstaviteľov moslimskej menšiny, postával pred modlitebňou, kde mu nikto neotváral. Prišiel totiž v čase, keď tam nikto nebol. Redaktor to okomentoval a tým vyvolal dojem, že sa moslimovia skrývajú. Hneď na to dal priestor na vyjadrenie sociologičke, ktorá to celé zakončila výrokom, že sa moslimovia boja. Nechápavo som pozeral, že o čom to hovoria,“ vraví Azim pohoršene. Čo sa týka mešity, Azim tvrdí, že on osobne mešitu nepotrebuje. Moslimovia majú v súčasnosti na Slovensku modlitebne. Tri v Bratislave, jednu v Martine, Banskej Bystrici a Košiciach. „My moslimovia sa nemusíme skrývať a neplánujeme tu budovať nejakú uzavretú komunitu. Avšak ani nemáme potrebu nejako vykrikovať, že sme tu.“

Napriek zopár nepríjemným skúsenostiam, Azim naďalej cestuje po Slovensku a v rámci Inštitútu pre migráciu a komunikáciu organizuje diskusie, konferencie a prednášky na tému integrácie. Síce, ako vraví, na Slovensku je ešte zopár nedostatkov, čo sa týka tejto oblasti, však verí, že do roka sa situácia zmení. Vraví: „Ak niekto osobne spozná cudzinca, zahodí predsudky.“

Beseda so študentmi žurnalistiky sa uskutočnila v rámci série odborných prednášok a diskusií s cudzincami žijúcimi na Slovensku v rámci projektu Nadácie Intenda, podporeného Európskou úniou z Európskeho fondu na podporu integrácie štátnych príslušníkov tretích krajín programu Solidarita pri riadení migračných tokov.


Carmen Virágová, 3. ročník, Katedra žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave