Živá knižnica v Žiline

28.10.2014

Príbehy čítame najčastejšie v knihách alebo ich vidíme na obrovských plátnach kín. Na to sme zvyknutí a s nereálnymi hrdinami súcitíme. Denne však prejdeme okolo množstva ľudí, ktorí sú sami nositeľmi ťažkého životného príbehu, prípadne patria do jednej z marginalizovaných skupín, na ktoré sa mnoho ľudí stále pozerá cez prsty. Čo tak vypočuť si autentický príbeh priamo od takéhoto človeka? Projekt živých kníh, ktorý na Slovensku zastrešuje Amnesty international Slovensko, podporila Nadácia Intenda v programe Rozvíjame občiansku identitu. Projekt sa realizoval vo viacerých slovenských mestách, my sme navštívili Živú knižnicu v Žiline.

Účastníkmi živej knižnice boli študenti jednej zo žilinských stredných škôl. „Živú knižnicu robím už sedem rokov. Začala som cez Iuventu, teraz robím v Brne a pre mňa osobne je to veľmi dôležité. Do dvadsiatichšiestich rokov som videla, bola som učiteľka. Ľudia majú veľmi veľa predsudkov, nevedia sa správať a majú blok keď sa so mnou stretnú. Najlepšie je podchytiť práve takýchto stredoškolákov, pretože menšie deti si z toho niečo zoberú, ale až tak tomu nerozumejú, takže toto je taká najlepšia skupina. Dá sa s nimi pohnúť, zmeniť ich názor. Vždy sa pýtam, či zmenili názor na nevidiacich a vždy povedia, že áno a že si to nevedia predstaviť,“ hovorí nevidiaca Soňa. Okrem nej tu boli ešte tri živé knihy. Tomáš, ktorý nemá polovicu srdca a svoj životný príbeh filtruje prostredníctvom maľby a poézie, Marek, mladý Róm, ktorý precestoval kus sveta a na Slovensko sa vracia len kvôli rodine a priateľom a Maťo žijúci s telesným postihnutím. Myšlienka Živých knižníc vznikla v dánskej mimovládnej organizácii Stop násiliu ešte v roku 2000. Cieľom projektu je rozprávať a vysvetľovať študentom o potrebe tolerancie, rešpekte k druhým a o ľudských právach. Mladí ľudia si často nevedia predstaviť, aké je to byť príslušníkom menšiny, prípadne mať telesné postihnutie alebo byť inak znevýhodnení oproti majorite. Vznikajú často neopodstatnené predsudky, ktorým si ľudia sami zatarasia cestu k takýmto ľuďom. Živé knižnice tak predstavujú formu metódu neformálneho vzdelávania, ktoré ponúka ľuďom príležitosť sa súkromne a osobne rozprávať s cudzím človek, so „živou knihou“. Čitateľ má informácie z prvej ruky a získava nový pohľad na niekoho, alebo niečo, na čo má už sám vytvorený vlastný názor a tu ho konfrontuje s realitou. „Existuje taká americká teória, ktorá hovorí, že máme súkromný a verejný priestor. V tom súkromnom ako keby kopal každý za seba a vo verejnom sme v tom všetci spolu. Mám pocit, že na Slovensku je to presne naopak. V tom súkromnom kopeme za nejaké malé spoločenstvá a vo verejnom kopeme všetci sami za seba. Živé knižnice sú tak úžasným nápadom ako ten verejný priestor otvoriť, pretože sa stále pozeráme po sebe na uliciach, každý je nepriateľ a tie živé knižnice riešia presne ten zadný trakt, marginalizované skupiny, subkultúry, undergroundové umenie. Takže to otvára verejný priestor k tomu, aby sme sa začali viac nie rešpektovať, ale otvárať, aby to bolo o tom, že my sme verejnosť, že tu nie sú tisícky verejností, z ktorých má každá iný smer,“ povedal Tomáš.

Účastníci mali na „čítanie“ každej knihy desať minút a potom bol priestor na ich otázky. Všetci si vypočuli príbehy všetkých živých kníh. Reakcie boli prevažne pozitívne, študenti ich sami spísali. Zhodovali sa najčastejšie v tom, že im to dalo veľa do vlastných životov, lepšie sa do príbehu vžili, keď im ho niekto takto rozprával, mohli sa pýtať a dali aj odporúčania, akým témam by sa mali v budúcnosti Živé knižnice venovať.

 

Ondrej Čičman, Nadácia Intenda